1.kolo Raft Cup 2003

Maratón na rieke Belá.

utorok 13. máj 2003

Tento rok sme sa už tretí krát zúčastnili na maratóne na rieke Belá v rámci seriálu majstrovstiev Slovenska v raftingu R6. Tentokrát však s tromi zmenami. Na miesto petríka, ktorý nás kvôli kajakingu opustil si sadol JoKy, ktorý dovtedy sedel v strede a na jeho miesto si sadol nový člen našej posádky joži. No a tretia zmena bolo meno posádky. Nevoláme sa už VK IUVENTA A, ale HAZARD TEAM.

Streda
Okolo pol piatej sa u mňa doma zastavil kmetec a spoločne sme čakali JoKyho nové auto. Prišiel s jožim, ktorý ako vždy zazmätkoval a čakal JoKyho doma až okolo šiestej, pričom sme sa dohodli na piatu.

Do JoKyho novej Thalie sme poľahky vložili veci piatich ľudí. Kufor má to auto naozaj obrovský. Potom sme sa vybrali k JoKymu domov kde nás čakali jeho rodičia, ktorí si ako tradične išli spraviť výlet na Belú s nami. Po pol hodine kriku a vrieskania sa JoKy s rodičmi dohodol ako budeme cestovať a kde zoberieme môjho brata Toma, ktorý si bol u lekára narovnať štyri vyskočené stavce. Ja som zatiaľ vyskúšal všetky funkcie jeho autorádia. Potom sme sa už konečne vybrali na cestu.

Cesta bola nepríjemná a dlhá ako obyčajne. Navyše bolo také teplo, že som sa spotený lepil na všetko čoho som sa len dotkol. Nakoniec sme však okolo desiatej večer dorazili do Pribiliny.

Ubytovali sme sa na priváte tam ako minulý rok a tak sme už presne vedeli čo kde máme hladať. Ja ako správny fekalista som hneď trielil na záchod. Zistil som tam zaujímavú vec. Splachovač mal odozvu asi pol minúty. Čiže človek ho zatiahol, odišiel a za 30 sekúnd bolo počuť mohutné spláchnutie.

Po vybalení sme sa vybrali pozdraviť našu dievčenskú(ženskú) posádku. Potom sme išli omrknúť dedinskú krčmu. Bola prinajmenšom taká výnimočná ako spomínaný splachovať. Čapovali tam pivo s penou prevyšujúcou pohár asi o 4cm. Proste nádhera. Človek sa napil a vyzeral ako Mikuláš. Z krčmy nás vyhnala až záverečná.

Štvrtok
Vďaka pobytu v krčme sa vstávalo veľmi ťažko. Ja a Tomo sme nemali na raňajky čo jesť a tak sme v rámci kolektívu zožrali všetko čo bolo cudzie. Zobrali sme si veci na vodu a o 10 sme už čakali pred privátom ženskej posádky. Dievčatá sa samozrejme ako zvyčajne vôbec neponáhlali a tak sme v aute strávili asi 20 minút. Potom sme konečne vyrazili.

Prišli sme na miesto minuloročného štartu. Vybalili raft, nafúkali ho, obliekli sa, JoKy zviezol auto na koniec trasy a vrátil sa. Všetko bolo pripravené až na to, že sme boli iba piati. Maťo mal prijsť až piatok, pretože pracoval.

Sadli sme teda na vodu a začali tahať. Pomaly sa mi vybavovali minuloročné spomienky a tak som približne vedel aké to bude dlhé. Na JoKyho, ako na môjho nového zadáka som stále vrieskal pretože ešte nemal (a možno ešte nemá) cit pre kormidlovanie. Toma a Kmeteca od ľadovo studenej vody začali bolieť kĺby na rukách tak, že si museli dať prestávku a joži mal problém zvyknúť si a udržať sa v tempe, ktoré udávali háčici. Proste každý mal nejaký svoj problém.

Sem tam sme netrafili dobrú cestu alebo sme zastavili na šutroch, pričom raft

vydával pri náraze na kamene nepríjemné zvuky. Inokedy sme nestihli poriadne zatočiť a tváre nám vyšlahali vetvičky stromov.

Dorazili sme na koniec trate a odniesli raft na lúku kde stáli autá vzdialenú asi pol kilomentra od vody. Tu nám JoKy povedal, že raft musíme sfúknuť lebo on si ho na nové auto nedá. Nadávali sme mu , prosili ho, no on nepovolil a tak sme ho museli úplne sfúknuť, prezliecť sa, ísť autom na štart, znova sa prezliecť a znova raft nafúkať. Dievčatá a Fernet Team rafty hodili na strechu, v neoprénoch si sadli do auta a už frčali hore. Prečo to robiť jednoducho keď to ide aj zložitejšie, no nie?

Druhá jazda bola rovnaká ako prvá. Tie isté problémy tie isté chyby. No tentokrát sme raft zbalili o dosť rýchlejšie pretože každému už hrali v bruchu cigáni. Rýchlo sme sadli do auta a šli na privát. Vyložili veci aby sa usušili a trielili sme do reštaurácie, kde sme sa poriadne napapkali.

Večer sme samozrejme opäť skončili v krčme pri pive s dievčenskou posádkou a Fernet Teamom.

Piatok
Ráno volal JoKy Maťovi, že kedy prijde. Milo nás prekvapil slovami, že už sedí vo vlaku a prijde okolo poludnia. To nám akurát vyhovovalo. Spravili sme jednu jazdu a zatiaľ čo sme mi balili raft šiel JoKy na železničnú stanicu po Maťa.

Maťo nám hneď vyrozprával príhodu o tom ako zle vystúpil, ale keď zbadal vo pohýňajúcom sa vlaku smejúce sa rafterky Čunovčanky tak ešte stihol naskočiť.

Druhú jazdu sme absolvovali už v plnom počte. Vzhľadom na to, že sme boli tažší tak sme šutrovali trochu viac, ale išli sme zase o dosť rýchlejšie. Po tejto jazde sme už viac menej poznali ideálnu trasu no problém bol rozoznať zákruty pretože sa na seba veľmi podobali.

Tentokrát sme šli vyskúšat inú reštauráciu. Našli sme takú kde sme sedeli priamo pred televíziou a pozerali hokej. Príprava jedla však trvala 40 minút, no na to sme si pri hokeji ani nespomenuli. Každý si dal dvojitú porciu a musím povedať, že sme sa tam nažrali jak prasce.

Večer sme opäť sedeli v šenku a tentoraz nás prišli pozdraviť aj naši hlavní súperi Slávia UK. Dozvedeli sme sa, že majú ako zadákov dvoch Čunovákov čo nás vcelku potešilo.

Sobota
Tento deň sa dalo trénovať iba do jedenástej pretože sa konali nejaké iné preteky. Tak sme absolvovali iba jednu jazdu pričom sme sa snažili držať ideálnu stopu. Až na 2-3 zákruty sa nám to podarilo. Boli to tie 3 zákruty, ktoré vyzerali úplne rovnako a mali sa ísť úplne rôzne. Nevedel som si ich ani za svet zapamätať a to ma dosť sralo. Veď som to piaty krát šliel a nahovno! To čo je?: nadával som.

Tentokrát sme šli znova to reštaurácie s televízorom, no hladnejší ako obyčajne. Objednali sme si a čakali sme na jedlo celú hodinu! Padali teórie, že kuchár popri varení píska zápas na nedaľekom štadióne. Alebo, že má iba jednu panvicu. Poprípade, že kuchár je aj čašník a väčšinu času sa prezlieka. No proste zúfalstvo. Asi najviac to bolo vydno na jožim. Ten nadával a chystal sa každú chvíľu odísť bez platenia. Nakoniec nám však jedlo doniesli aj keď úplne iné ako som si objednal. Bol som

tak hladný, že mi to bolo jedno. Po tejto skúsenosti sme šli na privát a dotlačili sa chlebom.

Večer sme zavítali na privát dievčatám. Uvelebili sme sa ako doma a pozerali telku. Najprv hokej a potom druhý diel Asterixa a Obelixa. Okolo 10 sme šli domov spať.

Nedeľa (preteky)
Ráno sa na mne začala prejavovať nervozita. Stále som musel chodiť na záchod. Nechutilo mi jesť. Proste klasika. Nakoniec som to prekonal a najedol som sa nasilu. Potom sme pobalili veci a šli na štart.

Štartovalo sa asi o 500m nižšie ako sa malo. Raft sme nafúkali ako sa len dalo a neustále sme ho polievali vodou aby od tepla nepraskol. Joži sa celý vyválal v ladovej vode a JoKy mi ešte stihol náhodou rozraziť hodinkami ústa. Teda dúfam, že to bola náhoda.

Pozreli sme si ako štartujú ženské posádky, povzbudili ich a pripravili sme sa na štart. Pred nami štartovala Slávia UK.

Vyštartovali sme. Nervozita po štvrtej zákrute zo mňa opadla a myseľ sa mi otvorila. Vedel som presne, ktorá zákruta bude nasledovať a ako ju treba prejsť. Stopu sme mali dokonalú.

Cestou sme stretli asi 4 komerčné rafty, ale tie nerobili problémi a gentlemansky nás bez váhania pustili pred nich.

Asi v polovici maratónu sme pred nami zazreli daľší raft. Tento však nebol komerčný, ale bola to Slávia. Ako sme ich zbadali, ako keby švihnutím prútika sa všetkým doplnili sily.

Asi kilometer pred cieľom sme predbehli poslednú ženskú posádku. To nám dodalo ešte väčšiu sebadôveru a do cieľa sme došli minútu za Sláviou. To znamená, že pri trojminútových štartovacích rozostupoch sme ich predbehli o 2 minúty. Čo je po 50 minútach pádlovania priepastný rozdiel.

Nemohli sme tomu najprv uveriť, no je to pravda. Sme prví!